Dinosaury

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce. Slovo dinosaurus znamená v preklade „hrozný/hrôzostrašný jašter.

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Priami predkovia dinosaurov (už radení do skupiny Dinosauromorpha) sa objavili pred približne 235 miliónmi rokov, teda koncom stredného triasu, ako ďalšia skupina tzv. archosaurov (Archosauria). V tomto čase mali ešte ďaleko od dominancie – pevnine vládli až 6 m dlhé krokodílom podobné tvory zo skupiny Crurotarsi, hojné boli tiež hrochom podobné rynchosaury a dicynodonty. Predkovia dinosaurov boli nepatrní; všetko to boli malé a jemne stavané dravé zvieratá, trochu evokujúce dlhonohé jašterice, ale so zadnými končatinami oveľa dlhšími než predné. Medzi tieto zvieratá patril napríklad niečo vyše 50 cm dlhý Marasuchus.

Pred 229 miliónmi rokov už žili prvotní zástupcovia hlavných podskupín dinosaurov – dravých teropodov (Theropoda), dlhokrkých dinosaurov (Sauropodomorpha) a „vtákopanvých“ dinosaurov (Ornithischia). Rozmnožili sa najmä dravé dinosaury, ktoré veľkosťou dokázali konkurovať aj zástupcom Crurotarsi (menovite až do 5 metrov dlhý Herrerasaurus). Neskôr, pred 220 až 205 miliónmi rokov konkurencia dinosaurov stratila na počte, kým dinosaurov ešte pribudlo. Objavili sa prvé skutočne veľké dinosaury, ktorým by sa hmotnosťou nevyrovnali najväčšie dnešné slony – či už dravý rod Aliwalia z južnej Afriky (8 až 11 metrov dlhý) alebo 10 až 12 metrov dlhý dlhokrký Riojasaurus. Pred približne 205 miliónov rokov nastalo globálne vymieranie, ktoré dinosaury prežili takmer bez ujmy. Od nastávajúcej epochy sa hneď pevne chopili moci a nikdy inokedy nevídaným spôsobom dominovali suchozemským ekosystémom.

Vedci skúmajúci dinosaury sa dnes v podstate jednohlasne zhodujú, že všetky dinosaury žili aktívnym životom. Mnohé bylinožravce dokázateľne putovali v stádach (rohaté dinosaury ako Centrosaurus, mnohé dlhokrké dinosaury alebo iguanodony a hadrosaury), poniektoré dokázateľne migrovali tisíce kilometrov (rohatý Pachyrhinosaurus a iné). Čriedyu niektorých migrujúcich dinosaurov pritom dosahovali počty v hodnote viacerých tisícov (vtákopyskatý rod Maiasaura), čo je pri niekoľko ton vážiacich živočíchoch naozaj úctyhodné. Doložené sú aj kilometrové hniezdne kolónie a starostlivosť o mláďatá(najlepšie doložené u hadrosaurov).

Dravé dinosaury žili v menších skupinách alebo osamote. Skutočne veľké dravce (10 a viac metrov dlhé) asi spravidla osamote, kým stredne veľké formy nezriedka pri prenasledovaní čried bylinožravcov pozvoľne vytvorili väčšie skupiny. U niektorých pomerne veľkých dravých dinosaurov sa podľa všetkého vytvárali rodinné tlupy (Albertosaurus, doložené nálezom „rodinky“ jedincov rôzneho veku spolu s veľkým bylinožravým dinosaurom rodu Hypacrosaurus), kým menšie snáď lovili v skupinách ako vlky (napríklad „raptory“, resp. zástupcovia Dromaeosauridae).

Veľkosť

Dinosaury ako skupina predstavovali najväčšie suchozemské živočíchy všetkých čias. Niektoré zrejme mohli dosiahnuť dĺžku až okolo 50 metrov (teda o 20 metrov viac, než dosahujú najväčšie veľryby) a hmotnosť až cez 100 ton. Zatiaľ najväčším relatívne dobre známym dinosaurom je rod Argentinosaurus, u ktorého sa predpokladá hmotnosť 75 až 90 ton (vážil teda asi toľko, ako 15 dospelých slonov). Podobne veľký bol aj Puertasaurus, aj keď niektoré izolované obrovské kosti naznačujú existenciu ešte väčších dinosaurov (napríklad druh Amphicoelias fragillimus u ktorého sa dĺžka odhaduje až 60 m!). Na druhej strane však existovali aj veľmi drobné dinosaury (napr. dromeosauridy rodu Microraptor aleboEpidendrosaurus), ktoré dosahovali veľkosť len desiatok centimetrov a stoviek gramov.

Gigantické rozmery boli typické tiež pre mäsožravé dinosaury. Najväčšia známa takmer kompletná kostra mäsožravého dinosaura je asi 12 metrov dlhá a patrí druhu Tyrannosaurus rex. Tyrannosaurus tak vďaka tomu po dlhú dobu držal miesto najväčšieho známeho mäsožravého dinosaura, ale v 90. rokoch minulého storočia ho predbehol objav argentínskehoGiganotosaura (14 m). Ani ten však zrejme nebol najväčší, o čom svedčia nedávne nálezy Spinosaura o dĺžke 16 až 18 m.

Inteligencia

Za najinteligentnejšieho dinosaura sa všeobecne považuje druh Troodon formosus z obdobia vrchnej kriedy a nájdený vUSA a Kanade, ktorého encefalizačný kvocient (EQ – vyjadrujúci pomernú veľkosť mozgu k telu oproti rovnako ťažkému krokodílovi) predstavovala až 6,5. Troodon bol tak zrejme rovnako inteligentný ako dnešné šelmy a vtáky (a oveľa inteligentnejší ako dnešné plazy). Nedávno bol však zmeraný objem mozgovne iného malého teropóda z obdobia vrchnej kriedy, druh Bambiraptor feinbergi (objavený v roku 1995 v Montane, USA). Výsledok zodpovedá takmer dvojnásobku hodnoty než u Troodona (EQ 12,5 – 13,8). Ak porovnávame EQ nelietavých dinosaurov s vtákmi, vyjde nám väčšinou hodnota 0.05 až 1.4. Najinteligentnejšími dinosaurami vôbec sú dnešné vrany (konkrétne vrana kaledónska). Väčšina dinosaurov (predovšetkým bylinožravých) však zrejme príliš vysokú inteligenciu nedosahovala. U takýchto typov dinosaurov, preberala niektoré funkcie mozgu miecha.

Hlasové prejavy

Je pravdepodobné, že najmä bylinožravé dinosaury, dokázali medzi sebou komunikovať akýmsi vrčaním a revom, aby tak odháňali blížiacich sa dravých dinosaurov.

Živočíchy vydávajú zvuky buď trením častí tela o seba alebo pomocu hlasiviek. Je možné, že väčšina dinosaurov hlasivky mala i keď sa nám vo fosíliach nezachovali. Na fosilizovaných lebkách dinosaurov napríklad u Triceratopsa vidno, že mal veľkú dutinu v nosovej kosti rozdelenú kostnými vrúbkami. Na získavanie vzduchu boli takéto veľké nozdry úplne zbytočné preto sa skôr predpokladá, že ich funkciou bolo vyludzovanie tónov. Hadrosaury sa zase vyznačujú hrebeňmi, ktoré možno označiť za akési rezonančné rúrky. Súsatava takýchto rúrok pravdepodobne umožňovala vyludzovať tóny. Niekedy sa vedci domnievali, že tieto hrebene slúžili pri plávaní, táto hypotéza je však mylná. Tlakom vody by sa totiž vzduch z pľúc vytlačil a tým by zviera nemohlo dýchať. Ak dinosaury predsa len vydávali akési zvuky, potom malé druhy rodu Saltopus tenko pípali ako vtáci a veľké sauropódy zase vydávali hlboký zvuk, ktoré by ľudské ucho nezachytilo.

Sfarbenie dinosaurov

Dinosaury boli spočiatku predstavované ako sivé tvory bez akýchkoľvek výrazných farebných znakov. Ale nie je dôvod tento názor považovať za preukázateľný fakt. Rovnako ako aj dnešná fauna, boli celkom iste aj dinosaury farebnými živočíchmi. Farby a vzory na pokožke dinosaurov záviseli od spôsobu ich života. Zviera žijúce v lesoch sa z dôvodu maskovania iste odlišovalo od tvorov obývajúcich voľné priestranstvá. U Stegosaura sú zase mnohí odborníci presvedčení, že rady jeho kostených platničiek, boli bohato zásobované krvou najmä v povrchových vrstvách pokožky a tak je možné, že sa sfarbili do červena. Takéto sfarbenie mohlo odlákať predátorov. Pestrosť bola určite výhodou aj počas obdobia párenia, kedy si samice vyberali jedinca, ktorí im najviac imponoval.

Vzhľadom k prítomnosti peria u mnohých druhov dinosaurov je predpoklad sfarbenia veľmi pravdepodobný. Začiatkom roku2010 vedci oznámili, že boli objavené molekuly pigmentov (pôvodných farbív) v primitívnom perí nelietavých teropódov rodu Sinosauropteryx, Anchiornis, Caudipteryx a snáď aj niektorých ďalších. Ide o historicky vôbec prvú príležitosť, kedy bola identifikovaná farba nelietavého dinosaura.

Reprodukčná biológia dinosaurov

Dinosaury sa podobne ako všetky dnešné plazy a vtáky rozmnožovali vajciami. Početné objavy vajíčok i celých hniezd alebo hniezdnych kolónií boli od 20. rokov minulého storočia postupne nachádzané prakticky po celom svete (predovšetkým Mongolsko, USA, Čína a Argentína). Dinosaurie vajcia mali pevnú škrupinu, často zdobenú rôznymi vystupujúcimi útvarmi. Dnes poznáme dinosaurie vajcia z viac než 200 lokalít po celom svete. Dodnes však neexistuje relevantná metóda na určeniepohlavia u týchto vyhynutých tvorov. Iba v prípade niektorých skupín na toto rozlíšenie ukazujú napríklad rôzne imponujúce útvary na lebkách (hadrosauridy, ceratopsy, pachycefalosauridy).

Fyziológia

O tom, či boli dinosaury teplokrvné alebo chladnokrvné viedlo vedcov k mnohým debatám. Spočiatku boli predstavované ako chladnokrvné. V roku 1841 však Richard Owen predpokladal, že boli teplokrvné, podobne ako súčasné cicavce a vtáky a tento názor neskôr podporili mnohí paleontológovia, vrátane John H. Ostroma a Roberta T. Bakkera.

Podporujúc teóriu o teplokrvnosti dinosaurov, nám môže poslúžiť príklad prvého objaveného dinosaura rodu Sinosauropteryx z Číny. V okolí jeho kostrových pozostakov sa našli akési vlákna peria, je teda isté, že tomuto dinosaurovi perie neslúžilo na let a preto nám dáva zmysel, že išlo o akúsi tepelnú izoláciu. Ak bol tento malý, dvojnohý predátor skutočne operený, je isté, že perie pokrývalo aj iné teropódy. Okrem toho, podľa jeho kostry vieme, že bol rýchly a obratný lovec a práve takýto spôsob života je typický pre teplokrvné živočíchy. Niekoľko odborníkov sa domnieva, že teplokrvnosť sa prejavuje aj na kostiach dinosaurov. Jedným z vedcov podporujúcich túto teóriu je paleontológ Robert Baker, ktorý poukázal, že na kostiach je pod mikroskopom možné vidieť známky rýchleho rastu. Takýto rýchly rast je typický práve pre teplokrvné živočíchy a oveľa zriedkavejší pre studenokrvné. Keby boli dinosaury skutočne teplokrvné, potrebovali tiež veľké srdcia. Bohužiaľ, málokedy sa nám podarí objaviť zachované skamenelé mäkké časti tela a teda aj srdce, hoci v roku 2000sa talianskym vedcom podarilo objaviť čosi, čo by ako srdce mohlo vyzerať. Tento pozostatok bol nájdený pri kostrových pozostatkoch Thescelosaura a pomocou röntgenovych lúčov vedci zistili, že mal dvojitý krvný obeh, čo značí, že bol teplokrvný.

Medzi vedcami skúmajúcimi dinosaury dnes panuje konsenzus, že dravé dinosaury sú priami predkovia vtákov. Môžu za to mnohé anatomické podobnosti ako dýchací systém založený na pľúcnych vakoch (doložený u dravých dinosaurov a vyspelých zástupcovSauropodomorpha), výskyt furkuly a tiež nález peria u stále väčšieho počtu dinosaurov, ktoré ešte definitívne boli „klasickými“ dinosaurami a nie nelietavými vtákmi. Podľa najnovších objavov boli dokonca aj predkovia samotného Tyrannosaura operení (ako svedčí nález rodu Dilong). Ozývali sa síce niekoľkí skeptici, no nové a nové objavy ich argumenty vyvracajú (dinosaury mali naozaj perie, naozaj mali dýchací systém ako vtáky, naozaj boli operené dinosaury aj pred výskytom rodu Archaeopteryx atď.). Vo všeobecnosti sa dá povedať, že operenie slúžilo dinosaurom primárne k termoregulácií, využitie pri lete bolo až sekundárnym krokom. U niektorých druhov dinosaurov (napr. druh Similicaudipteryx) slúžilo operenie samcov aj pri predvádzaní sa behom zásnub.

Mnohé teórie sa pokúšali vysvetliť veľké vymieranie na konci kriedy, ktoré zahubilo „klasické“ (alebo „nevtáčie“) dinosaury. Toto vymieranie však postihlo mnohé morské plazy, dokonca i mnohé cicavce a vtáky. Nemuselo však ísť iba o jednu príčinu, ale o súčinnosť viacerých (najmä dopad cca 10 km veľkého meteoritu a obrovská sopečná aktivita v Indii, ktoré sa udiali v približne rovnakom čase, boli zrejme ranou pod pás).

Teória impaktu

Snáď najviac uznávanou teóriou vyhynutia dinosaurov je tá o katastrofe spôsobenej dopadom vesmírneho telesa na Zem. Táto teória vznikla v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď dvaja americkí vedci, Luis a Walter Alvarezovci, poukázali na obrovské množstvo irídia nachádzajúceho sa v sedimentoch geologickej hranice Krieda-Terciér. Podľa ich teórie dopadol na Zem zhruba pred 65 miliónmi rokov gigantický asteroid s priemerom viac ako 10 km. Táto teória mala však jeden drobný "nedostatok". Keby na Zem dopadol asteroid (a spôsobil takú katastrofu), niekde by predsa musel byť nejaký kráter alebo aspoň jeho pozostatky. Dôkaz prišiel v deväťdesiatych rokoch. Pri mexickom polostrove Yucatán objavili geológovia pozostatky obrovského krátera (Chicxulub), ktorý zodpovedal aj približným časom dopadu.

Sopečná činnosť

Výskumy z Dekanskej plošiny v Indii uviedli, že za vyhynutie dinosaurov nesie vinu masívna sopečná činnosť. Dekanska plošina, je geologický masív sopečného pôvodu vzniknutý zrejme počas iba 30 000-ročnej sopečnej aktivity. Francúzka Anne-Lise Chenet so svojimi kolegami skúmala tento sopečný masív a dospela k záveru, že na konci Kriedy sopka vychrlila veľké množstvo lávy a prachu, ktoré výrazne prispelo k zániku dinosaurov. Niektorí vedci podporujúci túto hypotézu sa domnievali, že to spôsobil asteroid. Respektíve, že na konci kriedy sa na zem zrútilo viacero jeho úlomkov, a jeden z nich,Šiva, dopadol na dekansku plošinu a odštartoval tak sopečný proces. Podľa ďalších teórií mohli sopečnú činnosť mimo miesta dopadu spôsobiť aj seizmické vlny.

Možné prežitie dinosaurov do obdobia treťohôr

Už dlho vedci špekulujú o možnom prežití dinosaurov do paleocénu (najstaršieho obdobia treťohôr). Podľa štúdii z roku 2007(Fassett et al.), nevtáčie dinosaury naozaj kritickú geologickú hranicu K-T prežili. Aspoň na území dnešného Nového Mexika a Colorada v USA, kde sa ich skameneliny veľmi pravdepodobne nachádzali ešte pred 64,4 miliónmi rokov (a prežili tak minimálne 1,1 milióna rokov po skončení druhohôr). Podľa iných paleontológov však tieto údaje nie sú správne a ide o kriedové fosílie druhotne uložené už v treťohornom období. Prežitie aspoň niektorých nevtáčich dinosaurov do paleocénu počas niekoľko stotisíc rokov je však veľmi pravdepodobné.

Dlhý čas sa predpokladalo, že žiadne dinosaury nedokázali hrabať nory a dlhodobo ich obývať, čo bolo pokladané za jedno z vysvetlení ich vyhynutia. V roku 2007 však bol objavený malý dinosaurus druhu Oryctodromeus cubicularis, ktorý preukázateľne dokázal hrabať nory. Takýchto druhov dinosaurov zrejme aj na konci kriedy mohlo byť viac, takže možnosť ich prežitia do starších treťohôr sa tak aspoň v teoretickej rovine zvýšila.